reklama

A potom začalo pršať

Prvá myšlienka na odchod sa objavila presne vtedy, keď sa rozhodol vystúpiť z tieňa vlastnej pohodlnosti. Konečne si priznal, že jeho život za veľa nestojí a v tom okamihu sa cítil slobodný.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Prvá myšlienka na odchod sa objavila presne vtedy, keď sa rozhodol vystúpiť z tieňa vlastnej pohodlnosti. Konečne si priznal, že jeho život za veľa nestojí a v tom okamihu sa cítil slobodný. Chcel celkom nečakane urobiť niečo správne. Niečo na čo by mohol byť hrdý i po rokoch. Veril, že robí dobrú vec, nech sa zdala akokoľvek šialená. Čo na tom, že nikto nezdieľal jeho názor? Prešiel si rukou vo vlasoch a ticho sa zasmial. Ako by s ním mohol niekto súhlasiť? Všetko držal v tajnosti. Bol presvedčený, a povedzme si celkom oprávnene, že by ho nikto nepodporil. Ale dnes je ten deň, kedy sa potvrdí, aké vizionárske myšlienky mal. Niekoľko mesiacov dozadu sa snažil svoju teóriu predstaviť aj vedúcemu vedeckého úseku, doktorovi Caarovi. Ten sa na neho pozeral ako na blázna. Našli zopár spoločných tém, ale výsledok ku ktorému on smeroval nebol pre Caara akceptovateľný. Snažil sa zbaliť si minimum potrebných vecí osobného charakteru. Potreboval miesto. Veľa miesta pre jednotlivé vzorky. Stále nedokázal pochopiť, prečo ho Caar vysmial. Áno, presne tak sa vtedy skončila ich debata. Nevidel hádam to isté i on? Neveril, že by sa mohla čistá duša vedca tak rýchlo pokaziť a zabudnúť na všetko, čím kedy bola. Vízia poznávania bola predsa najvyššou métou. Mantra každého vedca, nech sa už venoval čomukoľvek. Koniec koncov, veril, že dejiny mu raz dajú za pravdu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mal málo času. Kolónia bola prvý krát od kedy pristáli na Zemi opustená. Doslova. Dôkladne sa pripravoval na tento deň a plánoval jeho priebeh pridlho na to, aby sa teraz zastavil. Všade vládol pokoj. Zopár Kolonistov predsa len ostalo, aby plnilo svoje úlohy. V skratke, dávali pozor aby všetky udržiavacie procesy bežali podľa pokynov. Zvyšok Kolonistov bol na pevnine. Stávalo sa tak len raz za rok. Všetko do seba perfektne zapadlo. Posledný krát si bod po bode prechádzal svoje poznámky. Plne sa sústredil, nechcel aby mu ušiel čo i len jeden detail. Pokladal za pochabé tvrdenie, že loď sa s jedným aktívnym článkom ani neodlepí od morskej hladiny, či to, že už vôbec nedokáže opustiť atmosféru. Bol vedec, mal to zrátané. Iste, musel aj on pripustiť isté odchýlky, ktoré by mohli zmeniť jeho výpočty. Boli však natoľko zanedbateľné, že sa ich rozhodol jednoducho ignorovať. Nebol to síce vedecký postup, ale nič iné mu nateraz neostávalo. Nehodlal pochybovať o tom, či to pôjde. Stačilo mu málo, nepotreboval sa vesmírom rútiť ako zmyslov zbavený. Jediné čo chcel, bolo letieť domov a použiť vzorky, ktoré tu nazbierali pre ďalší výskum. Je to priveľa? Sen jedného muža sa predsa môže stať skutočnosťou, nech už je akýkoľvek. Netúžil po moci ako Kriis, ani po potešení ako Caar. Nepotreboval k životu intrigy a manipuláciu ako Hesia. Jednoducho si túto planétu nezamiloval tak, ako iní. Jeho srdce ťahalo späť ku hviezdam. Presne k tým, ktoré teraz žiarili na nočnej oblohe a vábili ho k sebe. Bol tu nešťastný. Dokázal by to niekto pochopiť? Klamú ho. Závidia mu jeho úspechy. Chcú ho pripraviť o všetko. Nie, toto nie je šialenstvo, ktoré ho sužuje. Je to len zákerná závisť okolia, oberajúca ho o zdravý rozum. Ale už nie na dlho. Čoskoro bude všetko inak. Ak chcú, nech si len ostanú, v tomto malom, bezvýznamnom svete s jedným slnkom a mesiacom. On poletí ku hviezdam. On sa vráti domov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Palubná doska sa ovládala veľmi jednoducho. Učili ich to v základnom výcviku. Každý člen posádky musel byť schopný udržať loď v pohybe. Cieľom misie bolo doraziť na Zem a nikoho nezaujímali prípadné straty posádky. Spomenul si, ako sa mu to zdalo chladné a vypočítavé. Prednášali im o akceptovateľných stratách na životoch akoby o nič nešlo. Podvedome museli žiť s tým, že sú súčiastky vo veľkej mašinérii. Nahraditeľné. Zahnal tieto spomienky hlasným kýchnutím. Niečo v tomto vzduchu mu prekážalo a bojoval proti tomu liekmi na tlmenie príznakov. Celkom sa mu táto alergia zišla. Práve na ňu sa vyhovoril, aby mohol ostať v Kolónii. Inak by musel ísť na pevninu tak, ako všetci ostatní.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na samotný vzlet potreboval viac, ako len naťukať zopár údajov do palubného počítača. Sedel v kapitánskom kresle. Na počudovanie nebolo vôbec také pohodlné ako si predstavoval. Vlastne veľa vecí pôsobilo zrazu úplne inak ako si predtým myslel. Rozhodol sa, že to nebude brať ako prekážku, ale ako výzvu. Tento postoj by mu mal pomôcť. Možno bol blázon, ale nie hlupák. Vedel, že ho čaká obdobie, ktoré určite nebude tým najradostnejším v jeho živote. Poletí pomerne dlho sám. Skôr opustený ako sám, vzorky natlačené v skladovacích jednotkách mu môžu robiť spoločnosť. Aj kvôli nim musí byť pripravený zasiahnuť. Každú sekundu sa môže niečo prihodiť. Udalosť, ktorú teraz nedokáže predvídať. To bude najväčší nápor na jeho psychiku. Na každý deň si naplánoval činnosti, ktoré bude musieť dodržiavať. Tým by sa mal vyhnúť mnohým problémom. Napriek tomu si až teraz uvedomil, čo naozaj robí. Neprepadli ho žiadne výčitky svedomia. To nie. Skôr sa cítil odvrhnutý. Poškodený. Neuznaný. Jednoducho sa v ňom nazbierali všetky negatívne emócie a teraz sa chceli drať von. Nie práve v najvhodnejšom čase. Teraz tu nebol priestor na akúkoľvek sebaľútosť alebo na pochybnosti. O čomkoľvek.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spustil štartovaciu sekvenciu. Sledoval odrátavanie, do štartu ostávalo päť minút. Sledoval na obrazovke odrátavanie. Kým ubehla prvá minúta, akoby prešla celá večnosť. Oprel sa a postupne odpojil všetky komunikačné kanály. Sledovacie zariadenia boli na rade ako ďalšie. Predpokladal, že zvýšenú aktivitu v doku už zaznamenali, ale stále bola v rámci plánov. Spolu so spolupracovníkmi mal premiestniť vzorky na miesto mimo Kolónie. Nebolo tu pre ne miesto. Po katalogizácii boli určené na Caarove pokusy. V tom lepšom prípade im hrozila len smrť. Osobne neznášal to, čo sa s nimi dialo. Pracovali na ich zbieraní pridlho, aby ich potom len tak opustil. Ak sa stali súčasťou jedného z pokusov, vedel, že ich vlastne obetoval. Až na niekoľkomesačné naliehaniu mu Kriis, hlavný veliteľ Kolónie dovolil vzorky umiestniť na pevninu. Každý vedel, že ich je priveľa na to, aby boli na jednom mieste. Už teraz sa tlačili v nákladnom priestore. Bolo to neúnosné. Na druhej strane, ak vydržia nasledujúcich zopár týždňov, budú mať možnosť využiť naplno svoj potenciál na inej planéte. Daruje im nový domov. Bláznivý nápad, zabalený do vidiny šľachetného poslania. Najhoršie na všetkom bolo to, že to robil z vlastnej vôle. Nikto ho o to nežiadal a tým pádom ho doma ani nikto načaká. Jeho možno ešte áno, ale to čo vezie... Oblizol si suché pery. Cestou si musí sformulovať vyjadrenie k tomu, prečo urobil, to čo sa práve teraz deje.

Nechcel nič viac kontrolovať, ani sa ničomu inému venovať. Sedel tam a civel na meniace sa čísla. Loď začala jemne vibrovať. Asi to bolo správne. Uvedomil si, že kŕčovito zviera operadlo kapitánskeho kresla. Odpočítavanie bolo v polovici. Očami sledoval prístroje a zdalo sa, že je všetko v poriadku. Poškrabal sa na nose. Robil to vždy, keď bol nervózny. Aktuálne sa v ňom miešala nervozita a vzrušenie natoľko, že mal pocit akoby mal každú chvíľu vybuchnúť. Tajne dúfal, že reálne sa nič také nestane. Ani s ním, ani s loďou.

Odpočítavanie skončilo. Vibrácie neustali, práve opak zvýšili sa. Teraz sa už triaslo úplne všetko. Loď bojovala s vodnou hladinou. Tá ju nechcela pustiť. Vždy štartovali z vody, bolo to pohodlné a praktické. Pozeral sa na údaje o výkone motora. Malo to stačiť, tak prečo sa nič nedeje? Zvýšil o niečo ťah. Hlasné pípnutie oznámilo, že kupola nad ostrovom sa celá uzavrela. Zjavne už niekto zistil, čo sa deje. V praxi to znamenalo, že vyhlásili poplach. Len vtedy sa kupola aktivovala a hermeticky uzavrela celú Kolóniu. Je možné, že sa s ním snažili spojiť. Samozrejme, odpovede sa nikdy nedočkajú. Konečne sa energetický článok, iným slovom tá vec, ktorá dáva motorom šťavu, aktivoval. Hneď potom sa celá loď jemne pohla dopredu. Kĺzala sa po vodnej hladine niekoľko metrov, kým začala stúpať dohora. Nebol to žiaden enormný nárast rýchlosti, všetko sa odohrávalo veľmi pozvoľne. Noe sedel stále strnulo v kresle. Cítil zvláštny tlak v žalúdku. Uvedomil si, že dýcha plytko a rýchlo, čo spolu s vonkajšími okolnosťami prispelo k značnej nevoľnosti. Snažil sa vstať a zhlboka sa nadýchnuť. Telo opäť zabojovalo a celý obsah jeho žalúdka skončil na podlahe. Nepríjemný pocit i pohľad. Zošuchol sa späť na sedadlo. Na počudovanie sa mu konečne uľavilo.

Loď stále nenabrala potrebnú výšku a vlastne ani rýchlosť. Posúval sa od jednej obrazovky k druhej a snažil sa koncentrovať na všetko naraz. Samozrejme, že to nešlo. Zahryzol si do zovretej päste. Niekde v hĺbke mozgu mu začala svietiť kontrolka. Presne tá, ktorá dáva najavo, že toto je tá najväčšia hlúposť. Ak okamžite nezmení správanie, skončí sa to zle. Čo však mohol Noe teraz zmeniť? Na jazyku pocítil pachuť krvi. Pohrúžil sa do svojich myšlienok natoľko, že si prehryzol vlastnú kožu. Rana bola len povrchová, nič na čo by sa umieralo. Skôr ho trápila skutočnosť, že zlyhal. Musel si to priznať, či sa mu to páčilo, alebo nie. Táto nemožná loď dosiahla svoje maximum. Viac by z nej nedostala ani armáda odborníkov, nieto ešte on. Nervózne sa poškrabal na nose. Rozhodol sa ostať v tejto výške, bude však letieť o niečo pomalšie.

V nasledujúcich minútach si zhodnotil všetky svoje možnosti na centrálnej obrazovke. Nech sa snažil akokoľvek, nevidel tam nič lichotivé. Aby toho nebolo dosť, systém mu oznámil markantné zmeny v atmosfére. Akoby ho táto planéta chcela udržať v jej zovretí stoj, čo stoj. Rýchlo prebehol očami po nových údajoch. Prekvapili ho. Zjavne išlo o pozostatky experimentu, ktorý sa udial na Marse. Predpokladali, že sa zostatková energia rozpustí vo vesmíre, ale okraj vlny zasiahol aj túto oblasť. Pocítil vzrušenie, ako každý vedec, ktorý je svedkom niečoho nového. Chytil si hlavu do dlaní. Teraz nemá čas skúmať tento jav, nech je akokoľvek zaujímavý. Oči mu skákali z miesta na miesto. Loď nemá dostatok energie. Ak by ju však dokázal absorbovať z vonkajšieho okolia, mohlo by sa mu podariť rozbehnúť tento koráb na plné obrátky. Vo všeobecnosti by mu stačilo aj niečo okolo osemdesiat percent. Musí si to rýchlo prebehnúť cez simulačný program.

Vonku sa zotmelo. Bolo to zlovestné šero, ktoré z času na čas sfarbilo nebo. Nikdy to neveštilo nič dobré, ani tentoraz. Vzduch sa ochladil, vietor sa zdvihol. Blížila sa búrka. Niečo sa však zmenilo. Zvieratá sa správali omnoho nepokojnejšie. Keď oblohu na horizonte preťal prvý blesk, stádo oviec v doline sa pevne zomklo. Následne krajinu ozvučil desivý hrom. Zlovestný zvuk sa tiahol do nekonečna a zdalo sa akoby nemal nikdy doznieť. A potom začalo pršať. Prvé kvapky dopadli na suchú zem ako požehnanie od bohov. Dážď mal zaručiť dobrú úrodu. Neutíchajúci lejak čoskoro prekročil hranicu blahodarnej vlahy a prehupol sa do zlovestnej masy vody, ktorá pohltila celú krajinu. Stalo sa tak za menej ako deň. Takú ničivú búrku si nepamätali ani najstarší v širokom okolí.

Noe pochodoval hore dolu po riadiacej miestnosti a hrýzol si spodnú peru. Mal dobre skóre v teoretických simuláciách, ale pochybnosti mu nahlodali sebavedomie. Čo ak sa niekde zmýlil a zlyhá? Nahlas sa zasmial. Smiech sa odrazil od steny a vrátil sa k nemu ako hrozivá vlna bezútešnosti. Dobre vedel, že zlyhal už dávno. Presnejšie povedané v momente, kedy sa rozhodol opustiť Kolóniu. Sám sebe sa teraz čudoval, čo ho k tomu viedlo. Nemohol v tejto situácii uveriť, že bol taký hlúpy. Akoby mu niečo zatemnilo jeho vysoko analytický mozog. Ak by teraz existovala ideálna situácia, nevedel na ňu prísť. Mal mnoho alternatív, ale ani jedna nepresiahla požadované percento úspešnosti. Nakoniec sa rozhodol pristáť. Bolo viac ako isté, že v Kolónii vyhlásili poplach. Stratil sa im z dosahu. A spolu s ním aj všetky vzorky. Trvalo mu niekoľko nekonečne dlhých mesiacov, kým dokázal zozbierať všetky živočíchy tejto planéty. Dokonca do páru! Aký len bol na seba hrdý. Pochabá, ale veľmi pôsobivá práca. Veril, že i prospešná. Nebol si celkom istý, či má všetko živé, čo sa po tejto planéte pohybovalo, ale obrovský nákladný priestor plný živočíchov dokazoval, že s jeho tímom urobili skvelú vec. Práve preto to nemôže teraz vzdať. Pošúchal si unavené oči a pustil sa do práce. Potrebuje naakumulovať dostatok energie. To bolo jasné. Vedel aj ako. Využije vrchol energetickej vlny, ktorá sa čoskoro prevalí cez túto planétu. Nabije články. Prakticky je zatiaľ ako tak aktívny len jeden. Potrebuje mať k dispozícii aspoň tri. Spustí protokoly a všetko pôjde tak ako naplánoval. Jednoduché. Pohľad sa mu zasekol niekde na konci rovnice, ktorá svietila na centrálnej obrazovke. Šepkal si všetko čo obsahovala. Krok po kroku. Bola to pravda! Nemohol pristáť. Loď potrebovala určitú výšku, aby sa ocitla v energii, ktorú potrebovala doslova načerpať ako palivo. Nahlas zanadával. Prstami prebehol po klávesnici. Dokonca sa musí dostať vyššie ako je teraz. Uštve motory ak sa o to pokúsi. Bol na mŕtvom bode. Ak by však odľahčil loď, nemuselo by to byť také tragické. Otázkou bolo, čoho sa mohol bez obáv zbaviť, prípadne bez čoho by dokázal prežiť.

Ovčiarsky pes, stádo i pastier sa stratili pod vodnou hladinou, ktorá neustále stúpala. Zaplavila už celú dolinu a ani náznakom sa nezdalo, že by sa mala zastaviť. Celý kraj sa menil na vodné kráľovstvo. Trest. To bolo prvé, čo prišlo ľudom na um keď sa prvá vlna rozvodnenej rieky vyliala zo svojho koryta. Netušili, že to je len dozvuk niečoho tak vzdialeného, čo by aj tak nedokázali pochopiť. Presne tak ako jav, ktorý vznikol po páde neznámeho telesa do mora. Padal z neba ako horiaca pochodeň. Zdalo sa, že ju morská voda zahasila, ale za dobu kratšiu ako zopár nádychov sa nad hladinou objavil obrovský mrak. Žeravý ako dych divokej obludy. Azda jej posledný výdych. More samotné sa zľaklo a ustúpilo späť od brehu aby sa vzápätí rozhodlo pred ňou utiecť. Vlna väčšia ako tento svet, siahajúca až po nebesá. Valila sa do vnútrozemia bez ohľadu na akékoľvek prekážky. Čo strašné muselo byť zvrhnuté do hlbín, keď i samotné more sa toho bálo a utekalo pred tým? Obluda. Monštrum, ktoré zapríčinilo potopu sveta.

Noe sa rozhodol celkom nečakane využiť pozostatky zariadenia, ktoré dopravilo všetko potrebné z hlbín vesmíru na Zem. Staré, opotrebované články, ktoré mohli slúžiť už len ako nočná lampa. Ich váha bola značná, no nie natoľko, aby ich strata citeľne pomohla jeho plánu. Avšak pozostatky energie, ktoré by riadeným výbuchom dokázali vytvoriť dostatočne silnú tlakovú vlnu smerom dohora, by mu vedeli pomôcť. Bolo to natoľko šialené, že by to mohlo fungovať. Utekal do záložnej strojovne, kde skladovali nepotrebné, takmer vybité energetické články. Nikdy si neuvedomil, aké sú v skutočnosti obrovské, pevne zviazané dokopy. Ak to bude chcieť dostať preč z lode, pôjde to len tak, že sa zbaví celého nákladného priestoru. Riskantné. Otvoril malý ovládací panel. Fungoval, akoby sa ani nejednalo o vyradené súčiastky. Dovoľoval vôbec protokol aby boli stále aktívne? Teraz mu to vyhovovalo. Skúšal si v duchu prerátať koľko bude potrebovať času. Viac ako mu bude poskytnuté! Naťukal na malej klávesnici svoj bezpečnostný kód. Blokovanie sa uvoľnilo. Rýchlo preglgol a spustil sekvenciu číslo sedem. Deštrukcia. Na bledozelenej obrazovke sa rozsvietilo desať guličiek. Prvá zhasla skôr ako dobehol k dverám. Nasledujúce chvíle si vyžadovali dokonalú koncentráciu. Akékoľvek zaváhanie by malo nedozerné následky. Hodil sa do kresla a prsty mu behali po klávesnici ako bláznivé. Nebolo jednoduché odpojiť časť zariadenia od lode v takejto výške. Aj keď bolo len prídavné a s trupom spojené štyrmi špeciálnymi príchytkami. Našťastie stáli na jednom mieste, čo bolo v zúriacej búrke komplikovanejšie ako by sa mohlo zdať. Pri odpájaní poslednej kotvy od bunky, kde bola umiestnená záložná strojovňa udrel blesk a začala horieť. Nepríjemnosť, no údaje sa zdali byť v norme. Netušil, čo všetko sa tom kontajneri skrývalo, ale plamene to vytvorilo priam gigantické. Niekoľko sekúnd po dopade do vody zhasla i posledná zelená gulička a nasledoval masívny výbuch. Pravdu povediac, Noe očakával väčšiu silu. Tlaková vlna síce postrčila loď tak ako očakával, ale nie toľko koľko naozaj potreboval.

 Prerušované pípanie ohlásilo príchod vrcholu energetickej vlny. Bol príliš nízko na to, aby ho dokázala zachytiť v plnej sile. Nie, neovládlo ho zúfalstvo. Tento stav sa už ani nedal vyjadriť akýmkoľvek známym slovom. Začal si o seba šúchať dlane. Rýchlejšie a silnejšie, až ho začala pokožka páliť. Teraz alebo nikdy! Využil všetku energiu, dokonca stiahol na minimum i systémy, ktoré udržiavali vzorky pri živote. Články sa rozžiarili. Vedel to, hoci ich nemohol vidieť. Loď sa pohla smerom hore. Ťažkopádne. Z posledných síl. Na obrazovke sledoval ako sa posúva do potrebného kvadrantu. Už bol celkom blízko. Kilometer. Pár metrov. Systémy boli nastavené a čakali. Ešte nie. Musí vyčkať na tú správnu chvíľu. Na moment, kedy do seba zapadne všetko tak, ako má. Teraz! Mal pocit akoby prst pretlačil cez obrazovku. Loď sa začala triasť. Nespočetné množstvo informácií pohltilo celý systém. Jedny varovali pred nebezpečenstvom, iné hlásili preťaženie. Z opačnej strany sa ozývalo varovanie pred zlyhaním podporných systémov. Uvoľnil ich blokovanie. Nechcel predsa zabiť svoje vzorky. Neboli to vzorky! Boli to živé tvory. Tak ako on. Pozrel sa na opačnú stranu. Články sa skutočne dobíjali. Bol na seba hrdý. Šesťdesiat percent. Skvostné. Vibrácie začali poškodzovať vonkajší plášť lode. Čakal by, že tento kolos vydrží viac. Vlastne v to teraz dúfal. Sedemdesiat percent. Rozbolela ho príšerne hlava. Cítil silnú dehydratáciu. Konečne! Osemdesiat percent. Dostačujúce množstvo. Z chaosu, vládnucom v kabíne bol nervózny. Odpojil napájanie. Loď sa prestala triasť, no zvukové hlásenia prichádzali naďalej. Nedali sa vypnúť. Vedel, že ho ovláda stres. Potreboval nabrať rýchlosť. Zhlboka sa nadýchol. Snažil sa dýchať pomalšie a dostať pod kontrolu seba i loď. Pomaly otvoril oči. Akoby zrazu dostal do žíl neznámy životabudič. Prechádzal pomedzi panely a korigoval jednotlivé údaje. Niečo vypol, niekde zmenil nastavenia, mnohé veci jednoducho odignoroval. Vedel, že musí klesnúť, aby mohol nabrať rýchlosť potrebnú na opustenie tejto prekliatej planéty. Nechcel riskovať poškodenie, ak by sa o to pokúsil tu. Vždy ho mohla zasiahnuť zostatková stopa toho, čo pred chvíľou vo veľkom nasával do útrob lode. Rozhodol sa vlnu podletieť. Jedna vec bolo stáť v tom a iná pohybovať sa naprieč tým. Zvuky okolia úplne vytesnil zo svojej mysle. Začal klesať. Prístroje mu ukazovali vcelku sľubné informácie. Bol tam, kde potreboval. Uvedomil si, že zvuky, ktoré ho skoro pripravili o rozum sa nikam nestratili. Len boli o niečo tichšie. Usmial sa. Teraz mal všetko čo potreboval. Vesmírny koráb plával po oblohe a zrýchľoval. Blesky do neho udierali takmer bez prestávky. Noe sa o to nestaral, plne sa sústredil na svoje poslanie. A bol smädný. Veľmi. Čoskoro naberie potrebné zrýchlenie. Ešte pár sekúnd. Vzrušenie ovládlo celé jeho telo i myseľ. Bolo to tu. Zadal príkaz na stúpanie. V momente kde preťal pomyselný bod, do lode udreli naraz tri blesky. Bolo to veľmi silné. Zneistel. Niečo sa stalo! Palubný počítač nezaznamenal žiadnu zmenu, ale fyzicky to cítil. Padali! Rútil sa presne opačným smerom ako potreboval. Nič nefungovalo. Centrálna obrazovka k nemu vysielala údaje akoby práve vstupoval do vesmíru. Noe veľmi dobre vedel, že to tak nie je. Cítil ako sa loď naklonila. Telo mu tlačilo hlboko do kapitánskeho kresla. Nemal silu aby sa vôbec pohol, také to bolo silné. Palubný počítač ohlásil prechod na letový režim. Noe zavrel oči. Nie, nesmeroval domov. Smeroval rovno k zemi. Rýchlo. Nedokázal robiť vôbec nič.

 Bol to hrom? Neznelo to tak. Zem sa triasla. Zmietala ňou priam epická búrka. Blesky v divokom tanci, v sprievode burácajúcich hromov ničili zem. Všetko kropil dážď, ktorý akoby nemal nikdy prestať. Kto by sa už len staral o veci padajúce z neba? Koniec koncov, možno padala dole samotná obloha. Vysoko v horách, ďaleko od všetkého nastalo nečakané ticho. A tma. Posledný, kto by dokázal vydať svedectvo o tom, čo sa tu práve stalo zomieral. Noe nemal predstavu kde je. Bolo mu to jedno. Zrejme dáky vrch do ktorého to napálil s takou silou, že sa viac ako tri štvrtiny lode zavŕtali do skalnatej steny. To mu teraz oznámil počítač a úplne sa vypol. Ležal na niečom studenom a nemohol sa ani pohnúť. Dýchal s vypätím posledných síl. Narazený hrudník, zlomené rebrá a minimálne jedno mu prepichlo pľúca. Jasná diagnóza. Prekvapilo ho, že necítil bolesť. Adrenalín, ktorý dnes jeho organizmus pumpoval do žíl skoro nonstop robil svoju prácu. Takto si svoj koniec nepredstavoval. Veľmi sa túžil napiť. Posledný krát. Ak by nezničil komunikačný kanál, ak by nevyradil identifikačné jednotky, stále by mal šancu, že ho nájdu.

 Búrka nakoniec ustala a vyšlo slnko. Voda, ktorá sa dostala vyššie ako by si pamätali i tí najstarší, postupne tiež opadla. Rieky sa vrátili do svojich korýt a nakoniec sa z pravdivých príbehov stali legendy. Niečo sa k nim pridalo, niečo sa z nich ubralo. Ako tá, o mužovi, ktorý chcel zachrániť živé bohatstvo tejto planéty pred istým koncom. Volil život pred smrťou a preto sa stal jeho príbeh večným...

Jana Farkašová

Jana Farkašová

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Svet je plný milých ľudí. Ak nemôžeš žiadneho nájsť, staň sa ním práve ty... O to sa snažím, hoci priznávam, že mi to vždy nevychádza tak, ako by som si predstavovala Zoznam autorových rubrík:  Bianca CarterMIXSúkromné

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu